Zuykov Dimitri Tarsachov

Twisterr

Zuykov Dimitri Tarsachov

Kto je Zuykov?

Info

·        Name: Zuykov

·        Middlename: Dimitri

·        Surname: Tarsachov

·        Date of birth: 25.2.1980

·        Nationality: Russia

·        Place of Birth: Moscow

·        Residence: Los Santos

Education

The International School of Moscow

Moscow High School

Moscow Business School

Knowledge and skills

Ruský jazyk – Výborný, plynulo rozprávať aj písať (rodný jazyk)

Anglický jazyk – Výborný, plynulo rozprávať aj písať (druhý výučný jazyk v škole)

Vodičský preukaz – AM, A1, A2, A, B1, B, C1, C, BE, CE

Zbrojný preukaz – A, B, C, D

Lekársky výcvik – Úspešne dokončený na 88%

Kurz sebaobrany – Ukončený

Motto

“If you´re good at something, never do it for free.“

Weapons, Sport, Food & Drink, Music, Hobbies

Zbrane sú súčasťou môjho života. Stretával som sa s nimi každý deň, keďže otec bol vojak. Aj napriek tomu že som rus mám najradšej nemecké a rakúske zbrane. Nemecké a rakúske zbrane sú podľa mňa tie najelegantnejšie zbrane na tejto planéte. Ale zase, Kalashinkov tiež neurazí. Osobne som jeden postaval z rôznych súčiastok, ktoré som dokázal získať niekde po meste.

K športu som nikdy v živote nemal veľmi blízko. Kvôli tomu ako som vyzeral sa ma deti báli a nechceli ma pustiť medzi ne. Vždy hrávali futbal alebo niečo podobné a ja sedel na lavičke pozerajúc a dúfajúc, že ma zoberú medzi ne. Keď som mal 17 začal som chodiť do fitka. Začal som behávať a všeobecne som začal omnoho viac športovať. Vďaka bohu neomrzelo ma to a dnes sa môžem chváliť tým ako mám vypracované telo.

Keď som bol malý matka mi vždy varila rassolnik. Je to tradičná ruská polievka. Do dnes jej nemôžem odolať. Ďalej si vždy rád dám boršč alebo ruský šalát. K najobľúbenejším nápojom určite patrí Ruský Štandard. Potom určite Grafskaya Russian Vodka a určite Gruzínsky koňak Sarajishvili. Potom som si obľúbil Whiskey. Nepijem víno, ale keď musím tak ho radšej celé hneď vypijem a zapijem trojdecovým pohárom vodky.

K mojej najobľúbenejšej hudbe určite patria ruské rapové skladby. Rap ako žáner som si veľmi obľúbil v poslednej dobe, ale ešte predtým k tým najobľúbenejším patrili ruské klasiky. Predsa, aký by som bol rus, kebyže nemám rad ruské klasiky.

Mám nespočetne veľa hobby. Fotenie, cvičenie, zbieranie zbraní, atd... Asi moje najobľúbenejšie hobby je cvičenie. Cvičenie sa stalo už mojim hobby po tých 23 rokoch neustáleho cvičenia. Každý deň chodím behať a cvičiť. Je to aktivita bez ktorej by som nedokázal prežiť. Druhé najobľúbenejšie je určite fotenie. Fotenie áut, miest, a tak ďalej je pre mňa veľká zábava. Vždy ,keď mám príležitosť vyfotiť niečo pekné vyberiem fotoaparát a sfotím to. Takto sa mi nahromadilo mnoho fotiek do môjho alba.

Časť 1. - Childhood

Narodil som sa 25.2.1980 v Moskve, jedným novomanželom. Ukrajinka Tanya a Rus Michal. Bývalý sme na ulici Nalesnyy Pereulok v bytovke 10 ctpoehne 8. Neboli sme veľmi bohatý. Žili sme len z ocovej výplaty čo nebola boh vie čo. Ale nemôžem sa sťažovať. Nemali sme sa až tak zle. Všetko bolo v pohode. Nemal som veľa toho a tak som sa naučil vážiť si vecí. Naučil som sa skromnosti a vďačnosti. Keď som začal chodiť do školy, tak som exceloval v anglickom jazyku aj v ruskom. Vďaka tomu som mohol ísť ďalej a vzdelávať sa viac a viac. Tak som sa posúval ďalej a ďalej. Na konci môjho štúdia, keď som mal 23 prihlásil som sa na Moscow Business School. Tam som sa chcel zdokonaliť, aby som mohol ísť za účtovníka. Tam sa, ale zmenili plány. V prvom ročníku mladý Zuykov Tarsachov, spoznal taktiež mladého chalana Dimitriho Yanovicha. Stali sme sa dobrými priateľmi. Spoločne sme chodili do tej istej triedy a bývali sme neďaleko od seba. Naučil ma mnoho vecí. Spoznal ma s jeho priateľmi a ja som konečne spoznal aké je to mať priateľov a ľudí, ktorí si ťa vážia. Vtedy som začal aj fajčiť. Tiahne sa to so mnou až do dnes. Neberiem mu to za zlé. Aspoň sa vždy viem odreagovať a ukľudniť. Dimitri bol veľmi divný a tajomný človek. Často nechodil do školy a keď prišiel bol veľmi unavený a vyzeral ako chodiaca mŕtvola. Keď som sa mu pozrel do očí, tak som videl len smrť. Volal som to mŕtve oči. Nedalo mi to a musel som zistiť čo Dimitri robí. V jeden deň som sledoval Dimitriho. Nešiel som do školy, lebo som chcel vedieť čo robí. Sledoval som ho až k okresu Solntsevo. Solntsevo je okresom západného administratíva Okrug. Tam som sledoval Dimitriho až do nejakého starého zničeného motelu. Vyzeralo to ako miesto pre bezdomovcov, ale mýlil som sa. Dimitri tam prišiel k štyrom chlapom. Boli veľmi divný, mali na sebe len čierne oblečenie, boli vysokí a jeden z nich v ruke držal zbraň. Dimitri im dal nejaký biely balíček a potichu povedal : “Navsegda bratva“.

Keď toto povedal ucítil som iba ako niekto priložil niečo studené k mojej hlave zozadu. “Vstan', suka!“ Vedel som, že už je zle. Chytil ma za ruku a priviedol k Dimitrimu a k tým štyrom ľuďom. “Zuykov, blyat chto ty zdes' delayesh'?“ opýtal sa ma Dimitri. “Prosti, Dimitri, ya prosto khotel znat' , chto ty vse yeshche delayesh'.“ “Ty znayesh' kto oni? Blyat' Zuykov, ty mudak.“ Keď mi toto Dimitri povedal, prerušil ho jeden z tých štyroch chlapov. Mal na sebe kabát a vyzeral ako boháč. Začal : “Ostav' yego Dimitriem. On vyglyadit kak sposobnyy mal'chik. Davay, staviay, my tebe pomozhem.“ Sedel som na zemi. Podal mi ruku aby som sa postavil. Naťahoval som už ruku, ale vtom mi do nej Dimitri buchol a dal mi ju na zem. Začal hovoriť na toho chlapa : “NET! Pozhaluysta, ne vtyagivayte v eto Zuykova. On uydet, i vy nikogda yego bol'she ne uvidite.“ Pokračuje ten chlap : “Tak chto yemu pridetsya umereť.“ Možno ste nerozumeli. Ide tu o to, že ma chcel zobrať do toho divného biznisu. Dimitri vravel, aby ma nebral do toho biznisu, že už ma nikdy v živote ten chlap neuvidí, len ma musí nechať ísť. Ten chlap mu len povedal *Tak bude musieť zomrieť*. Bál som sa. Namieril na mňa so zbraňou. Vtom Dimtri povedal : “Net, podozhdi! On budet robotat' dIya vas, no ya khocu, chtoby on rabotal so mnoy.“ Chlap mu odpovedá : “Khorosho. Zavtra utrom zdes'.“ Dimitri mi zachránil život. Dohodol sa s tým chlapom, že budem pracovať pre toho chlapa, ale budem stále s Dimitrim. Na konci ešte povedal, že zajtra ráno sa stretneme. Po tomto incidente všetci odišli a zostal som len ja a Dimitri. Dimitri mi vysvetlil, že to je jeden z najväčších mafiánov v Rusku. Potom ma poslal domov. Doma som len sedel. Bál som sa.

Časť 2. - Kur'yer

Doslova na ďalší deň som sa mal znova stretnúť s jedným z najväčších mafiánov v Rusku. Na ďalší deň som s Dimitrim šiel na to miesto. Prišli sme tam. Dimitri mi povedal, že nesmiem sa báť. Povedal, že ich najväčšia zbraň je tvoriť strach a vďaka nemu aj vždy vyhrajú. Zapálil som si, aby som sa ukľudnil. No v skutočnosti som vyfajčil 4 cigarety za sebou ako nič. Prišiel... V kabáte, okolo neho stráž v čiernych oblekoch. Dohodli sme sa na práci. Nosenie balíkov. Vždy dostanem niekoľko balíkov s nejakým zbožím a budem to musieť doniesť na určitú lokáciu. Nebolo už žiadnej cesty späť, to bolo na tom najhoršie. Hneď v ten deň som dostal 20 balíkov. Musel som byť rýchly. Nedostal som veľa času, takže som utekal ako splašený. Išlo mi to, asi preto lebo to nebola až tak ťažká robota. Dal som balík, oni mne peniaze a utekal som ďalej. Bola to fuška čo si budeme. Na konci dňa bolo všetko, ale super. Každý jeden balík bol dodaný správnemu človekovi. A tak to chodilo neustále dokola. Najhoršie bolo na tejto práci asi to, že som nemohol mať oddych, dokedy som nesplnil prácu. Preto som často nebol doma ani v škole, lebo som pracoval. Raz som dokonca až 3 dni pracoval neustále dokola.

Po tých 3 dňoch, keď som prišiel do školy, tak som mal tiež tie mŕtve oči ako mal Dimitri. Každý sa ma bál. Vyzeral som ako mŕtvy. Po škole mi zavolal Dimitri, že má miesto v byte a že sa k nemu môžem nasťahovať. Neváhal som a rozlúčil som sa s matkou a s otcom. Zbalil som si veci a nasťahoval sa k Dimitrimu. Tam sme začali prerábať. Celý byt sme prerobili tak, aby sme tam mohli ukladať naše peniaze a všetky balíky, aby sme tam mohli mať uložené. Trvalo to nám 2 dni. Po 2 dňoch opäť práca. Zas som šiel roznášať balíky. Teraz mi to trvalo 25 hodín. Ťažká robota. Prišiel som potom do školy, kde som bol obvinený za to, že vraj beriem drogy. Všetko som poprel a vysvetlil ako to je. Vtedy som vyzeral asi najhoršie. Chodiaca mŕtvola. Dimitri ma po škole zobral do jedného obchodu. Tam sme kúpili šošovky do očí. Vrátili sme sa domov a tam mi Dimitri ukázal ako sa maskuje, aby nevyzeral ako mŕtvola. Fungovalo to úžasne, lebo naozaj už vyzeral lepšie stým. Dal som si šošovky do očí a dal som si make-up pod oči. Vyzeral som úplne inak. Každý sa ma zo školy bál a bol som dokonca aj vyhodený zo školy. To mi až tak nevadilo. Pochopil som, že už som aj tak šiel inou cestou.

Časť 3. - Bratva

O 2 roky nás zavolali. Prišli sme na miesto stretnutia, ktoré nám dali pred tým.Tam prišiel chlap s menom, Andrei Yovonovich. Bol to bielorus, vysoký, v strednom veku. Zobral nás do lesa. Tam bola skrytá strelnica a sklad zbraní. Začal nás učiť so zbraňami. Kalashnikov, Pmm, Dragunov a veľa ďalších. Keď už bola noc začal nás učiť ako spoznať terén a naučiť sa pohybovať v teréne aj počas tmy. Bolo to ťažké, ale nakoniec sme to dali. O 2 dni nás opäť zavolali. Teraz sme tam neboli len 2, ale už tam boli aj ďalší. Bolo nás okolo 13. Šli sme zase s tým bielorusom. Šli sme zase do lesa a v strede cesty nás prepadli. Zviazali nás a zaviazali oči. Hodili nás do dodávky. Potom nás vybrali a zobrali nás. Dali nás do nejakej miestnosti. Boli sme tam po dvoch. Odviazali nás a nechali v tých miestnostiach. Úloha žiadna nebola. Len sme čakali. Prázdna miestnosť, na stene jedna zbraň, PMM. Nevedeli sme čo máme robiť. Toho chlapa čo bol so mnou som nikdy v živote nevidel. Bál som sa. Prišiel večer a zhasli sa svetlá. Šli sme spať. Na ďalšie ráno sme opäť čakali. Začali sme sa už aj baviť, lebo sme sa nudili. Bavili sme sa o živote a pod. Prišiel opäť večer a zhaslo sa... Ten chlap to už nevydržal a šiel skúsiť otvoriť dvere. Zamknuté. Prestávalo nás to baviť a boli sme aj hladný. V tej temnote sa nič nedalo robiť, tak sme šli spať. Ďalšie ráno som sa zobudil ako prvý. Mal som veľa času premýšľať o čo tu ide. Kebyže chcejú, tak už nás pustia. Nie je dôvod nás tu držať tak dlho. Chcejú nás zabiť alebo čo?

Začal som hľadať niečo v miestnosti. Nič som nenašiel. Začal som byť zúfali a vtom som si všimol papierik v jeho vrecku. Zobral som ho. „Iba 1“. Videl som kameru, ktorá ma sledovala. Už som to pochopil asi.. Zobudil sa aj on. Začal som sa sním baviť. O ničom som mu nepovedal. Prišiel večer. Šli sme spať. Šiel som spať skôr naschvál, aby som mohol zajtra ráno skoro vstať. Vďaka bohu sa tak stalo. Ráno som zobral PMM a nabil ju. Kvôli tomu sa zobudil a rýchlo vstal. Namieril som naňho. Šiel niečo povedať, ale ja som ho nenechal a zastrelil som ho. Vtom sa otvorili dvere a ja som mohol konečne ísť preč. Vyšiel som vonku a bola tam dlhá chodba. Na konci boli schody. Vyšiel som hore. Bola tam ďalšia miestnosť. Vošiel som do nej a hneď ako som prišiel, zavreli sa za mnou dvere. Znova v nejakej miestnosti. Bola tam páska na ruky. Používajú ju ruský fighteri, ktorí bojujú v underground fightoch. Dal som si to na ruky. Šiel som si ľahnúť a premýšľať nad tým všetkým a potom sa otvorili dvere do nejakého ringu. Predo mnou stál typek, ktorý tiež šiel s nami do lesa. Prišiel som do ringu. Vedel som, že prežije iba jeden. Šli sme bojovať. Zo začiatku mal navrch, ale časom sa unavil ja som ho domlátil k smrti. Otvoril sa poklop a vyskočil rebrík. Šiel som hore po rebríku. Bol predo mnou stôl. Bol tam rozložený Kalashnikov. Nemohol som k nemu ísť lebo tam bola klietka, tak som si sadol a čakal. Zachvíľu prišiel chlap a tiež mal pred sebou Kalashnikov rozložený. Otvorila sa klietka a my sme mohli ísť ku zbrani. Rýchlo som šiel tú zbraň poskladať. Poskladal som ju rýchlo, otec ma to učil, keď som bol malý. Namieril som a zastrelil ho. Otvorili sa ďalšie dvere a konečne som sa dostal do tepla a bolo tam aj jedlo a posteľ. Najedol som sa a šiel spať.

Potom som sa zobudil a boli tam ďalší chlapi. Bol tam aj Dimitri. Bol zmlátený a postrelený. Rozprávali sme sa a vtom prišiel Andrei. Zobral nás všetkých 3. Šli sme preč. Dimitri v strede cesty padol. Andrei začal naňho kričať a mlátiť ho. Kričal nech sa postaví. Dimitri sa snažil, ale stále ho zhodil späť na zem. Po troch pokusoch mu už pomohol a zdvihol. Ako ho zdvihol, odstrčil ho trocha od seba a odstrelil ho. Dimitri zomrel. Andrei nás potom zobral sa umyť. Umyli sme sa a obliekli do nového oblečenia. Šli sme na cvičisko a tam nás začali učiť bojovým umeniam. Cvičili sme a takto to šlo každý deň 1 rok vkuse. Keď sme skončili, tak sme šli s Andreiom za pánom Yurislavom. Andrei nás všetko naučil, ako sa správať, atd... Pán Yurislav, bol vysoko vplyvný človek a on bol ten, ktorý zo mňa urobil Rabot‘yera. Stal som sa členom Juhoslávskej Brigády. Bol som poslaný do Juhoslávie. Tam som pracoval pri pašovaní „zboží“ do Ruska. Keďže som bol napoly Ukrajinec (špinavá krv), tak som mal najťažšiu a najnebezpečnejšiu prácu. Bol som niekoľko krát zatknutý a niekoľko krát zbavený viny, ale raz to prísť muselo. Zobrali ma a deportovali späť do Ruska a mal som zákaz sa vrátiť do Juhoslávie (všetky krajiny, bývalej Juhoslávie).

To pána Yurislava, nezaujímalo a dostal ma tam späť cez Maďarsko. Začal som zas pracovať. Dlho to klapalo a potom ma zas našli. 2 policajti ma rozpoznali cez MDT a šli ma zadržať. Vybral som svojho Scorpióna a zastrelil ich. Bol som hľadaný človek medzištátne. Vrátil som sa do Ruska a tam ma hľadali ešte viac. Na každom rohu ma hľadali. Pán Yurislav to vybavil. Mal som sa nahlásiť na polícii, že už to vybavil. Hrozilo mi doživotie, ale našťastie som dostal len 11, čo som vôbec nechápal ako bolo možné a ďalšia vec, ktorú som tiež nechápal, že som slúžiť len 4 a pustili ma. Keď ma prepustili bol som poslaný do jednej z Bieloruských Brigád. Tam som sa staral o krysy. Ten problém tam bol veľký. Veľa ľudí tam práskalo a kto iný než ja, ktorý si zašpiniť ruky nebojí, by sa mal o to postarať? Po niekoľkých rokoch ma poslali späť do Ruska. Stal som sa Shestyorkov. Bola to pre mňa česť. Bol som následne poslaný späť do Bieloruska a tam som začal vyberať výpalné a ako aj minule, staral som sa o krysy. Dlho to netrvalo a bol som poslaný Estónska, kde som začal riadiť prepravovanie zbraní z USA do Ruska. Všetko šlo z východného pobrežia USA do Nórska, kde sa to preložilo na druhú loď a z Nórska do Estónska. V Estónsku sa to vyložilo a dalo do kamiónov, čo to dodali do Petrohradu. Takto to šlo dlho a za to som si odslúžil hodnosť Bratka/Brodyagy. To pre mňa znamenalo, že som sa blížil k tomu, že by som dostal stáleho bossa. Fungovalo to tak, že pri hodnosti Shestyorky, si si hľadal ideálny job pre teba. Či už to bolo výpaľníctvo, vedenie nejakej skupiny, vraždenie na objednávku. Bolo toho veľa z čoho si človek mohol vybrať, ale bolo to veľmi ťažké. Potom pri hodnosti Bratka, už si daný človek hľadal stáleho bossa. To znamenalo, že nikto iný už mu nebude dávať úlohy, už len ten jeho stály boss. Mal som byť poslaný späť do Estónska, ale bol som poslaný do Brazílie na obchodné stretnutie. Všetko šlo hladko a ja som bol opäť poslaný späť na východ, teraz do Českej Republiky. V tú dobu som veľa cestoval, lebo som požiadal pána Yurislava o to. Chcel som pomáhať, kde sa len dalo a to mi Vorovský Snem schválil a ja som bol všade, kde niekoho potrebovali na výpomoc. Z Brazílie som zobral donášku kokainu a dodal som to do Česka. Dlhšiu dobu som bol v Prahe. Krásne to mesto, no kvôli práci som zas odcestoval. Šiel som do Nórska na kontrolu nášho lodného prístavu. Boli tam menšie problémy, ale to sa vyriešilo jednoducho. Vrátil som sa do Ruska. V Rusku som bol opäť odmenený a za moju dobrú prácu, ma poslali do USA. V USA som mal dostať svojho stáleho bossa. Poslali ma do Los Santos za pánom Solovjovom.

Časť 4. - Los Santos

V Los Santos to bolo zo začiatku zaujímavé. Spoznal som chlapca menom Artyom? Aspoň myslím, že sa tak volal. Prileteli sme spolu a tiež prišiel za pánom Solovjovom. Nejako sme spoločne zistili, kde, čo je v meste. Gym a podobné srandy. Na gyme sme sa aj zdržali a trošku som si aspoň zacvičil, potom prišlo auto. Mercedes G... klasika, nič iné som ani nečakal. Zobral nás nejaký chlap, už ani jeho meno si nepamätám a odviezol nás k pánovi Solovjovovi. Ten už tam na nás čakal. Boli tam jeho poddaný, ktorí nás obliekli a pripravili. Potom sa zvolalo stretnutie. Všetci sme sa postavili za gauč a počúvali sme pána Solovjova. Tam sa oznámilo, že sa budeme v najbližšej dobre sťahovať. Ďalej nás pán Solovjov predstavil a zoznámili sme sa s našou novou rodinou. Následne na to sme pobalili zbrane, veci, všetko a šli sme sa pozrieť na našu novú villu. Tam som sa spoznal viac s Ivanom Lazarevom.

(Vzadu na ľavo Artyom †, ďalej zľava manželka pána Solovjova Ashley, pred nami stál pán Solovjov, pravo odo mňa Gavrill †, ďalší Igor Jegorov †, Vasilly Bobrov, Ivan Lazarev †, Alexander Angelov/známy aj pod menom Aaron †, Maxim Katayev †, Artem Grigory)

Časť 5. - Môj kamarát Ivan

Prvé dni som mal šťastie na tú dobrú spoločnosť. Spoznal som Igora, Ivana a Maxima. Títo traja boli pre mňa zo začiatku to najviac. Boli to moji bratia a dal by som za nich aj život. Asi najviac mi k srdcu prirástol Ivan. Ten bol vtipný, kreatívny, proste a jednoducho mi jeho povahou sedel. Stále keď sa niekam šlo, tak vtipy hovoril Ivan, hudbu zaobstaral Igor a Maxim ten sa na tom zabával spoločne so mnou. Jazdili sme od klubu ku klubu. Užívali sme si života naplno a ja som predsa si nakoniec povedal, že tá Amerika, nie je až tak zlá. Najbližšie dni som riešil ubytovanie a také tie klasické veci. Niekedy som prišiel na villu a tam Ivan alebo Maxim sa hrali s Pyotrovou dcérou Nikou. Zlaté to časy boli a ja som sa furt smial jak ratlík. Prišiel večer a boli sme zvolaný na villu. Prišli sme a všetci sme sa postavili okolo pani Solovjov a počúvali sme jej hudbu. Krajšie hranie na piane som ešte nepočul. Tá ladná hudba. Bolo to úžasné. Ako sme tam stáli Ivan z ničoho nič odišiel. Nevedel som prečo, ale radšej som sa ani nechcel pýtať. Zostal som stáť. Potom ako pani Solovjov skončila, tak som šiel zariadiť niečo do mesta. Chcel som nejaké dekorácie do motelu, takže som bol niečo pozrieť. Ako som už všetko nakúpil, tak som si šiel ľahnúť.

Ďalší deň prišiel a po Ivanovi ani stopy. Nezdvíhal telefón a ani sa mi nijak neozval, proste nič. Takto to pokračovalo celý týždeň. Aj samotná Nika, sa začala pýtať kde je Ivan, ale žiadnej odpovede neprišlo. Už som to nevydržal a opýtal som sa pána Solovjova, kde je Ivan... prišlo mi len odpovede „Odcestoval spátky do ruska..“. Asi si Solovjov myslel, že som idiot alebo niečo také... samozrejme že som vedel, že je mŕtvy. To mi dosvedčili aj niektorí z rodiny a ja som prišiel o svojho druhého priateľa.

Časť 6. - Maxim Katayev a Bahama

Potom ako zomrel Ivan, tak som to vcelku zle niesol. Nie žeby som smútil alebo bol nahnevaný, proste som to prijal a rozlúčil som sa s Ivanom. Maxim bol môj dobrý priateľ. Dal mi možnosť práce v Bahame a ja samozrejme som to prijal. Tam som trávil najviac času a vďaka tomuto klubu som získal moc, ktorú veru nemal každý v meste. Získal som informátorov, ktorí pre mňa získavali všetky informácie, ktoré sa mi mohli hodiť. Mal som černochov, belochov, aziatov, každého. Toto ma vyšvihlo na horu a ja som konečne mohol robiť niečo užitočné pre rodinu. Táto celá sieť dokázala získať každú jednu informáciu. Dokázali sme získať mená každého človeka v meste, dokázali sme aj získať posrané informácie o policajtoch a o gangoch. Boli sme nezastaviteľný. Poison a Scorpion, boli dvaja asi najlepší informátori. Dokázali získať hocikoho pod nás a oni dvaja boli tí, čo hľadali ľudí, ktorí budú dodávať informácie. Scorpion bol Mexičan, známy hlavne tým, že dokázal umlčať hocikoho bez problémov. Poison bol z Texasu. Tam mal veľké letisko, z ktorého posielal lietadla naplnené   drogami a neviem čím ešte.

(na fotke Maxim Katayev)

Možno si poviete, prečo práve takýchto ľudí mať ako informátorov? Plán bol jednoduchý. Oni nájdu človeka, ktorý je im sympatický a ktorý môže byť dobrý informátor, tomu človeku dajú potom ponuku, ktorá sa neodmieta. Väčšina ľudí nechcela spolupracovať, preto ich oni dvaja vydierali. Vydierali každého. Vybudovali si v meste strach a rešpekt a každý z informátorov vedel, že ak nebude s nimi spolupracovať, tak do pár dní bude mŕtvy. Takto to jednoducho fungovalo. Informátori dali Poisonovi info, ten to dal Scorpionovi a ten vytvoril zložku, kde to ukladal. To som potom zobral, dal Solovjovovi a dostal som za to prachy. Takto to fungovalo stále a stále dookola. Ako som hovoril Maxim bol môj dobrý priateľ. Vlastnil Ivanove GLSko a furt sme na ňom spoločne jazdili. Vždy sme spolu niekde boli, či v bahame alebo na gyme alebo na ville. Proste to bol pre mňa najbližší brat. Raz do Bahamy prišla nová barmanka. Bola to ruska, volala sa Nina. Chcel som ju nejako zbaliť, ale moc sa mi to nedarilo. Bolo vidieť, že Maxim, Boris a ja bojujeme o ňu. Smejem sa až do dnes. Furt ju Boris zobral do vrtuľníku a šiel niekam s ňou. S Maximom sme sa naňho iba mračili, ale tak čo už, asi sme už boli veľmi starý s Maximom. Je to naozaj veľmi smiešne, ako na to spomeniem dnes. Pri tom ako sme robili stále akcie v Bahame, raz tam prišli nejaký tupí policajti a začali si robiť vlastnú party, pred naším klubom. Začali písať do advertu hlúposti a nazvali Ninu, štetkou! S Maximom sme nemali nervy a zobrali sme brabus a zničili ten ich party bus. Maxima zobrali za pokus o vraždu a vraj pokus o atentát, lebo tam bol nejaký sudca alebo také niečo. Policajti začali na nás nadávať a Leonid (Sovietnik a Derzhatel Obschaka) pri tom ako mal nervy to už nevydržal a dobodal dvoch policajtov so switchbladom. Potom tam prišiel ten idiot David Neese a začal nadávať Pyotrovej dcére, Nike a Pyotrovej manželke, Ashley, že sú kurvy. Posraný idiot, mal som chuť ho tam odbachnúť na mieste, ale bolo tam moc veľa policajtov a moc veľa kamier. Celý večer bol skazený a ja som kvôli tomu zobral kanister a zapaľovač a odpálil som 3 policajné autá. Neesa som si zapísal na list, ľudí čo mám zabiť a šiel som sa prespať... Dni šli ako voda a stále to isté dookola. Predať zbrane, zobrať informácie a tak.

Časť 7. - Mexičania

Vtom zrazu prišli nejaký Mexičania. Z počiatku chceli len zbrane. Kupovali vo veľkom. Neskôr sa to dostalo k drogám a potom až k nejakej spolupráci. Začali sme spolu spolupracovať a to sa ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie. 

Mexičania boli veľmi dobrým zdrojom drog. V meste nebolo nikoho iného, kto by dokázal produkovať toľko drog. Z tých drog oni zarobili veľa peňazí a tie peniaze šli do zbraní (takže sme na nich zarábali ako sviňa). Začali sme spoločne ovládať mesto. Dovtedy sme dokázali sa postarať o nejaké gangy, postarať sa o nejakých malých podnikateľov, o nejakých právnikov, atd, ale teraz to nabralo na iných obrátkach. Začali sme sa starať o policajtov, politikov, mafiánov, gangstrov, atd. Naozaj nič už nás nezastavilo a začali sme byť 2x silnejší. S Maximom sme často sa rozprávali s Mexičanmi a spoločne sme robili akcie, ako závody a podobné. Z toho sme tiež začali zarábať neuveriteľné prachy. Žili sme si život na vysokej nohe. Dosť v poslednú dobu sa ukazovali Italovia. Italovia boli dovtedy jedny z mála, čo sa nám aj dokázali prakticky vyrovnať.

Mali s nami takú tichú vojnu. Oni pomáhali svojim gangom, my svojim. Vyzeralo to asi tak, ako vyzerala vojna medzi Severnou a Južnou Kóreou v Studenej vojne, dve veľké mocnosti posielajú ďalšie menšie mocnosti. Nedá sa popísať ako tá tichá vojna ďalej vyzerala, ale všetci len čakali, kedy sa niečo stane vážnejšie a vypukne vojna. Potom prišiel výbuch. Zavolal nám boss Mexičanov, Fernando Garcia, že ich dielňa Sandy Fix bola odpálená do povetria. Bola odpálená v ranných hodinách a vtedy dokonca náhodou šiel okolo jeden sheriff. Ten videl iba plamene, tak šiel tam a snažil sa niekoho nájsť. Jeho hrdinstvo ho stálo život a dielňa aj s ním vo vnútri bola odpálená. Fernando vedel, že to boli Italovia a preto sa začalo zbrojiť. Pripravovalo sa na ten najkrvavejší konflikt v dejinách Los Santos.

Časť 8. - Prípravy

Ja som sa začal zbrojiť tiež. Nebol som už len klasický pešiak, ale bol som informátor. Ako som hovoril mal som dvoch svojich kumpánov, Poison, Scorpion. Tí dvaja mi zaobstarali informácie o všetkom, čo Italovia chystali. Italovia, ako som už hovoril mali svojich ľudí všade, mali svoje gangy, svojich spojencov. To isté sme mali aj my. Mali sme tiež svojich ľudí, mali sme gangy, svojich spojencov, atd. Prípravy boli veľké. Kupovali sa zbrane ako AK, M4, AR, M249 a podobné. Všetci sme mali kúpene vesty, všetci sme mali zbrane (loadout : Micro-AK, AP, Switchblade, Flashlight), mali sme auta, všetko. Rozdelili sme sa na skupinky a čakali na info. To aj prišlo, Italovia nám chceli 10.2.2020 o 16:00 vypáliť villu a zničiť nás. Italovia nechceli bojovať aj s nami, konflikt bol len medzi Mexičanmi a Italmi, tak prečo sme sa aj my pridali do vojny? Presne kvôli tej chybe Italov. Kebyže Italovia si nemyslia, že sme s nimi spojenci, tak by sme sa do vojny nepridali, ale tak keďže Italovia si mysleli, že sme automaticky na ich strane, tak chceli nám vypáliť villu, ako som už hovoril pred tým. To bolo to, kedy sme NAOZAJ podpísali spojenectvo s Mexičanmi a pridali sa do vojny. Došlo aj info, že vojna oficiálne mala začať až toho 10., ale my sme boli natoľko chytrí, aby sme ju začali ešte v deň príprav, v 9.2.2020.

Časť 9. - Vojna             

„My jsme zdes neprišli bojovat, my jsme zdes prišli budovat,“ – Vyacheslav Kirillovich Ivankov

Prišiel ten deň. Stretli sme sa s Mexičanmi, dali spoločnú vysielačku a šlo sa do akcie. Všetko to malo vypuknúť odpálením dielny Benny's, ďalej to malo pokračovať následným vypálením reštaurácie L´Antico Maniero a ďalej vypálením a zničením Italskej villy a zničením všetkého čo v meste mali. Začalo sa. Všetko šlo podľa plánov. Italovia útok nečakali a prekvapili sme ich. Aj ta dielňa aj ten podnik skončil v plameňoch, vďaka Bloods, ktorý nám pomáhali. Potom sa vynoril konvoj bielych aut. Bloods, ktorý pre nás pracovali, dostali v ten moment strach. Konvoj bielych aut, niekoľko policajtov. Šli sme im na pomoc. Rozstrieľali sme policajtov ako nič, ja osobne som zastrelil asi troch swaťákov. Italov sme tiež vcelku dobre strieľali a nejak sme sa bránili, ale žiaľ veľa nás aj padlo. Niektorí do rúk PD, niektorí proste zostali len tak ležať v strede cesty. Ja som osobne zachránil asi 4, 3 mexičanov a jedného nášho. Tu nastal ten problém, že nás Italovia aj policajti, rozplašili a my namiesto toho, aby sme sa držali pospolu, tak sme sa rozplašili po celom meste v malých skupinkách. No každopádne, aj tak sme sa snažili bojovať. Jeden mexikánec, bol docela v piči. Bol na moste a z jednej strany naňho šli Italovia a z druhej policajti. Ja som zobral Brabus a naramoval Italov, tak že až odleteli a spadli z mosta. Šiel som mu rýchlo na pomoc, vystúpil som z auta a bežal som k nemu. Ako som k nemu dobehol, tak som sa skryl za jeho auto a vracal som paľbu policajtom. On už v sebe mal 3 guľky a to bolo aj na ňom vidieť. Nedokázal už ani poriadne strieľať, max s APčkom nejak na slepo. Videl som v akom bol stave a vedel som, že potrebuje doktora a to čo najrýchlejšie.

Bol to ten moment v živote, kedy si proste poviete: „Teraz alebo nikdy.“ Zobral som to AKčko a vyšiel spoza auta. Začal som strieľať do policajtov. Mal som Drum Magazine a to bola moja výhoda. Padli dvaja a zostával už iba jeden swaťák. Ten do mňa napálil asi 7 guliek, ale vďaka bohu všetko do vesty a ja som mu prederoval hlavu s AKačkom. Zobral som toho Mexičana a ťahal som ho k môjmu autu. Dal som ho do Brabusu a šiel s ním do táboru. Áno, mali sme vlastný tábor pre zranených. Bolo nás strašne veľa, boli sme ako dve armády. Náš tábor disponoval jednou doktorkou, Amandou Madison. Tá sa starala o nás všetkých. Bolo nás veľa zranených a veľa mŕtvych. Dal som si novú vestu, zobral si zásobníky, vyčistil zbraň a šiel späť do akcie. Pri ceste do druhého táboru som to nemal veru ľahké. Ocitol som sa sám na dvoch Italov v maličkej uličke vo Vinewoode. Strieľal som sa s nimi dlho, ale vo väčšine času som sa schovával a vyčkával na posily. Vďaka bohu prišiel Leonid, ktorý s jeho AKčkom rozstrieľal Italov. Ja som následne na to dostal novú úlohu, pozastavenie premávky v meste.

Šiel som do stredu mesta s M249 a s iným outfitom aj s troma Mexičanmi. Nikdy v živote by som nepovedal, že sa zo mňa stane niekedy terorista, ale tak asi mi to bolo súdené. Prišiel som do stredu mesta, kde ľudia sa schovávali a utekali a ja som začal vyvolávať aj s tými Mexičanmi paniku. Skočil som na jedno auto, kde sedela jedna ženská a rozstrieľal som ju, cez čelné sklo. Ďalej ani nemusím asi hovoriť čo sme robili. Zabíjali sme niektorých civilistov, robili sme paniku v meste. Toto celé sme chceli urobiť, aby sme dokázali uzavrieť celú dopravu v meste, aby sa policajti, tak ľahko neprepravovali a aby sme povzbudili tých na vyšších pozíciách, aby uzavreli mesto. Tak sa aj stalo a do mesta boli vyslané miestne vojenské jednotky, ktoré sa snažili pomôcť policajtom a snažili sa zastaviť tú našu vojnu. Hneď na to ako sme toto dokončili, tak sme sa vrátili do tábora, pobalili všetko, zobrali zásoby, zbrane a šli do druhého táboru. Tam sme všetko vyložili a ja som šiel za pánom Solovjovom, ktorý medzi tým stihli chytiť Vita Lombardiho, hovorcu bossa Italov, Thomasa Angela. 

Následne na to som sa prezliekol za civilistu a šiel pána Solovjova odviesť do bezpečia. To, ale nedopadlo dobre a Italovia nás prepadli a rozstrieľali. https://www.twitch.tv/tendarrgun/clip/TriumphantAmorphousOilPeteZaroll?filter=clips&range=all&sort=time  

Dostal som to a bol som vo vážnom stave. Vďaka Borisovi, som sa dostal vonku a Amanda sa už o mňa postarala. Nebol som už tak schopný paľby, atd, ale stačilo to bohato. Šli sme ako konvoj na Italskú villu. Tú nikto nestrážil a my sme ju mohli rozstrieľať, vypáliť a zničiť. Potom všetkom sa šlo na villu, kde sa všetko strážilo. Mali sme strážcov na strechách vil, ktoré boli okolo našej villy a proste sme boli všade. Prišiel deň 10.2.2020. Deň, kedy Italovia nás mali prísť zničiť. Čakali sme. Všetci pripravený na útok. Čakali sme 1.30hod až sme sa dočkali. Vrtuľník a konvoj. Dostali nás úplne. Nečakali sme vrtuľník, ale dali sme to nejako. Vyhrali sme a presunuli sme sa preč na druhú villu.

Časť 10. - Vyslanec smrti

Musel som sa zotaviť. Dlho sa všetci dostávali z vojny. Ako skončila? Všetci sa stretli pri jednom stole a dohodli sa nad určitými podmienkami a tak. Dokedy som sa ja zotavil, tak Mexičanov chytili a celé naše spojenectvo šlo pekne dopiče. 

Nič nebolo dobré a ta vojna vyriešila hovno a priniesla len skázu. Ako Mexičania padli, tak stále zostali niektorí z nich. Rozdelili sa na 3 skupinky. 1. Za kráľovnú, 2. Za smrť kráľovnej, 3. Za postavenie novej vlády. To prinieslo ich skázu a väčšina padla do rúk LSPD a tí čo zostali, tak buď šli do Mexika alebo zostali bojovať v Los Santos proti nám. Ako padol Garcia, padol aj celý ich systém a začali s nami bojovať. Mojou úlohou bolo zneškodniť všetky tieto teroristické bunky a dať Mexičanom definitívny koniec. Tie bunky v Los Santos sa dali zničiť ľahko. Uniesli sme jedneho, ten nám povedal, kto je ich boss a toho bossa sme zabili. Ako sme doriešili Los Santos, tak bol tu problém, že stále existovali v Mexiku, kde by mohli sa stať silnejšími. Alphonso Floria, bol môj cieľ. Nový boss Mexičanov. Mal som sa oňho postarať a mal som zničiť ten ich posraný kartel už navždy. Dlho som ich hľadal, ale s pomocou Scorpiona a Poisona, som to nakoniec nejako dal. Našiel som ich základne a tie sme pomaličky začali ničiť s pomocou Grupos de Autodefensa Comunitaria. Nedostával som za tie informácie odo mňa, od nich peniaze, ale tak nejaké dobré vzťahy do budúcna, by sa mohli hodiť. Všetky ich základne boli zničené a už iba zostával Alphonso. 2 skurvené roky ničením toho jeho posraného kartelu. Konečne som sa s ním mohol stretnúť. Pozval si ma na schôdzku, kde som naňho vytiahol zbraň. Samozrejme, že som ho šiel zabiť, čo som mal robiť? Dohodnúť sa s ním na niečom, potom čo všetko chcel urobiť proti mojej rodine? Nie, nie, nie... „Alphonso!“ zakričal som. „Hovorím s tým vyslancom smrti? Hahahaha,“ zasmial sa. „Da, to si kurva uhádol a teraz ten vyslanec smrti ti prepáli guľku hlavou!“ povedal som mu a následne som naňho namieril.

A potom... z môjho revolveru vyletela guľka, ktorá mu preletela hlavou. Alphonso Floria, už viac nebol. Kráľ je mŕtvy, až žije kráľ.

Scorpion sa stal novým kráľom po Alphonsovi. Mal mi byť spojenec na juhu a ja som neprotestoval, predsa sa to bude hodiť. Rozlúčenie so Scorpionom bolo ťažké pre mňa. Bol mi dlho priateľom a pobočníkom a niekoľko krát mi zachránil život, no ale asi to tak malo byť. So Scorpionom som si podal ruky a šli sme vlastnou cestou.